Alexandra Švecová

Intenzívna rehabilitácia

Volám sa Alexandra, mám 28 rokov a od narodenia mám DMO – spastickú kvadruparézu. Od malinka ma moji rodičia viedli k samostatnému životu – čo si nevydrieš, nezabezpečíš, to mať nebudeš. Do svojich dvanástich rokov som bola na invalidnom vozíku a po byte som sa pohybovala po štvornožky. V desiatich rokoch som absolvovala operáciu achiloviek na oboch nohách a vzápätí aj operáciu členkov, kde mi vkladali štepy od mojej mamy. Tieto operácie ma postavili na nohy a odvtedy chodím s pomocou štvorkolesového chodítka – za čo som nesmierne vďačná, ako mojej obetavej mame, tak celej rodine a všetkým, ktorí mali na tom podiel. Pravidelne a usilovne som rehabilitovala. Presťahovali sme sa z mestského paneláku do rodinného domu pri Košiciach. Ja som začala študovať na Obchodnej akadémií pre TP v KE. Naši mi začali postupne prerábať prízemné podlažie na obytné bezbariérové priestory (trvalo to niekoľko rokov, keďže financií nebolo nazvyš). Po maturite som sa nasťahovala. Samozrejmosťou pre mňa bolo ďalej študovať na vysokej škole. Hneď po maturite som začala študovať na Hutníckej fakulte, kde som sa po prvýkrát stretla s nepochopením a s odcudzením. Je zarážajúce, že aj vzdelaní ľudia – profesori – sa na ľudí s hendikepom pozerajú ako na niekoho, kto nepatrí do bežnej spoločnosti a vonkoncom nie na vysokú školu. Tak som po roku odišla.

  • Chcem pomôcť

    Systém bezhotovostnej platby CardPay

Nastavte výšku vašej podpory v €

0

Sumu zadávate v eurách. Potvrdením údajov súhlasíte s pravidlami používania a všeobecnými zmluvnými podmienkami www.appa.sk. V ďalšom kroku budete presmerovaný na zabezpečenú stránku Tatra Banky, kde bezpečne vyplníte vaše platobné údaje.

Ku koncu prvého ročníka na TUKE, natrafil môj otec na reklamnú propagáciu (letáčik) s Českou súkromnou Vysokou školou Bankovního institútu (BIVŠ), ktorá v tom čase (2009) prichádzala na Slovenský školský trh a mali detašované stredisko v PO. Oplatí sa investovať toľko peňazí a pôjde mi to vôbec? Nezlyhám tak ako na TUKE? Samozrejme bola to taká finančná pálka, že sama z invalidného dôchodku som nemala šancu si zaplatiť čo i len prvý semester. Rodičia ma v tomto znova podporili a zaplatili mi prvý semester s tým, že je to predsa len bližšie k ekonomike, ktorú som mala vyštudovanú. V januári 2010 sídlo školy v Prahe zaviedlo zľavu pre ZŤP študentov a tak som si školu začala platiť sama. Aby to všetko nevyzeralo tak dokonale, v lete 2010 prišli povodne a mne celé prízemie zaplavila spodná voda tak, že som mala do hodiny vodu po kľučky. Trvalo asi dva roky, kým sme celé prízemie nanovo uviedli do obývateľného stavu. Za ten čas som bývala na poschodí u našich v obývačke a spala som na matraci na zemi. Celý invalidný dôchodok som delila na školu (3/4) a (1/4) šetrila na „nové bývanie“. Priestory na poschodí nie sú vôbec bezbariérovo prispôsobené a ja, už ako dospelý človek, som v tom čase bola znova odkázaná na pomoc mamy pri vykonávaní hygieny. Práve preto bolo prioritou znova dať spodnú časť domu do obývateľného stavu. Všetko nanovo, od izolácií, podláh, omietky… Všetok môj čas a peniaze išli na štúdium a na šetrenie – aspoň na nábytok. V roku 2014 som úspešne ukončila inžinierske štúdium.

Mám pár životných snov, jedným z nich je naučiť sa chodiť bez pomoci (bez chodítka). Rehabilitáciu v ADELI centre som už absolvovala, no stálo ma to všetky úspory. Táto forma rehabilitácie mi ukázala, že mám na to, aby som raz chodila samostatne bez akejkoľvek pomoci. Rada by som sa dostala opäť do rehabilitačného centra ADELI. Je to dosť finančne náročné a tak touto cestou by som chcela poprosiť o pomoc. Zo srdca ďakujem všetkým, ktorí sa mi rozhodnú podať pomocnú ruku na ceste k vytúženému cieľu.