Charitatívny aukčný salón 2014

Nikita Kopčanová

Nikitka sa narodila o šesť týždňov skôr a jej predčasný príchod na svet si vypýtal krutú daň – DMO – spastická kvadruparéza. Od ôsmeho dňa po narodení sa súčasťou jej života stali cvičenia, neskôr plávanie, hipoterapia a masáže. Nikitkin stav sa napriek tomu zlepšoval len veľmi, veľmi pomaly. Nemala ešte ani tri roky, keď s ňou rodičia prvýkrát navštívili ADELI centrum. Prišli s dievčatkom, ktoré nevedelo sedieť, pretočiť sa z chrbátika na bruško a naspäť. Už po prvom týždni terapií bolo vidieť pokroky – Nikitke sa zlepšilo držanie tela, lepšie udržala hlavičku, menej napínala dolné končatiny a čo bol pre ňu a pre rodičov obrovský úspech – sedela. Vďaka opakovaným pobytom v ADELI sa dnes Nikitka sama posadí, presunie sa štvornožkovaním tam, kam potrebuje, dokáže sa postaviť a s pomocou druhej osoby prejde niekoľko krokov. Zlepšil sa aj jej kontakt s ľuďmi, zdokonalila sa jej reč a jemná motorika. Túžbou celej rodiny je postaviť ju na nohy, aby tak mohla byť čo najviac samostatná. Finančný príspevok získaný na aukcii použijú Kopčanovci na priblíženie sa k tomuto cieľu.

Tereza Vargová

Terezka bola zdravé dievča, bavilo ju učenie, túžila stať sa farmaceutkou. Nešťastie prišlo ako blesk z jasného neba. V roku 2010 jej diagnostikovali nádor na mozgu. Liečba bola veľmi náročná a trvala 2 roky. Podstúpila dve zložité operácie mozgu, rádioterapiu a dva typy chemoterapie. Pri druhej operácii prvýkrát ochrnula na pravú polovicu tela. Nasledovalo ožarovanie a chemoterapia, na ktorú jej organizmus zareagoval veľmi zle. Chemoterapia Terezku veľmi poškodila a ochrnula ešte viac. Prestala hovoriť, čítať, písať, počítať. Liečba mala aj ďalšie vedľajšie účinky, ktoré spôsobili poškodenie zraku, sluchu, reči, písania, bolesti hlavy, migrény. Domov prišla Terezka vo veľmi zlom stave. Druhú – experimentálnu chemoterapiu absolvovala v Brne a tá našťastie zabrala. Dnes má Terezka 15 rokov a bojuje s následkami, ktorých nie je málo – musí používať vozík, chýba jej jemná motorika, učí sa rozprávať, čítať, písať, počítať. Je to však veľká bojovníčka, plná energie a chuti do života. V ADELI centre pokrok dosiahla a aby jej šanca na návrat do normálneho života bola väčšia, potrebovala by terapiu opakovať.

Súrodenci Šubovci

Pani Šubová je matkou troch detí – 22-ročnej Kristíny, 16-ročného Andreja a 10-ročného Viktora. Žiaľ, všetky tri deti trpia závažnými zdravotnými problémami. Najstaršia dcéra Kristína má ťažkú formu skoliózy. Napriek tomu je mame veľkou oporou nielen v starostlivosti o domácnosť, ale aj o oboch chlapcov, ktorí sú na tom, žiaľ, zdravotne ešte oveľa horšie. Obaja trpia detskou mozgovou obrnou. Andrej sa narodil predčasne – v 33. týždni tehotenstva. Má za sebou viaceré operácie a opakované rehabilitačné pobyty. Aktívne sa venoval plávaniu, zúčastnil sa dokonca Majstrovstiev sveta v plávaní v Bratislave. Od septembra je žiakom Špeciálnej strednej školy na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Andrej je veľmi príjemný mladý chlapec, ktorý túži opäť sa vrátiť závodne k športu. Viktor pri príchode na svet prežil ťažkú pôrodnú traumus a na tento svet si priniesol okrem fyzického aj závažné psychické postihnutie. Lieči sa na epilepsiu a žiaľ, postupne prichádza o zrak. Jeho mama vkladá veľké nádeje do transplantácie šošovky, ktorú Viktor absolvoval v tomto roku v Martine. Napriek tomu všetkému, alebo možno práve preto, berie život s ľahkosťou a svojim svojským humorom drží rodinu nad vodou. Samotná pani Šubová je vážne chorá, má cukrovku a berie silné lieky. Jej bývalý manžel, otec detí sa o svoju rodinu nezaujíma a ani finančne neprispieva. Pani Šubová verí, že sa nájdu ľudia s veľkým srdcom, ktorí jej chlapcom pomôžu a oni sa tak budú môcť vďaka rehabilitáciám v ADELI posunúť vpred.

Ondřej Heryán

Ondřej bol do svojich osemnástych narodenín normálny zdravý chlapec. Na výlete s kamarátmi ho poštípal infikovaný kliešť, čo spôsobilo kliešťovú meningoencefalitídu. Ondřej prekonal klinickú smrť. Následky – celkové ochrnutie tela, poškodenie mozgu, pľúc a miechy. Dokázal pohybovať iba očami, nemohol hovoriť, výživu prijímal cez hadičku, dýchal za neho prístroj. Na ARE bol osem mesiacov. Napriek ťažkému stavu však prežil. Na Vianoce 2005 bol prevezený domov. Odvtedy sa začal doslova boj o Ondřejov návrat do života. Vážil 29 kilogramov, učil sa prijímať potravu, rozprávať. Lekári rodičom odporučili ADELI. Tu sa jeho stav výrazne zlepšil. Pobyt niekoľkokrát zopakoval a zlepšenia prišli opäť. Dokončil si maturitu, začína chodiť na krátke vzdialenosti a prognózy sú priaznivé. Potrebuje ale ďalšie opakovanie rehabilitačného pobytu.

Monika Ščevovichová

Pred osudným augustom 2008 žila Monika dynamický a rýchly život novinára. Cesta do Hurbanova jej v zlomku sekundy zmenila celý život od základov. Veľmi ťažká autonehoda spôsobila krvácanie do mozgu. Monika mala prepichnuté pľúca, zlomené rebrá a panvu, kómu, stratu pamäte a identity, množstvo poúrazových komplikácií, pripútanie na lôžko. Lekári jej nedávali takmer žiadnu šancu na prežitie. Po niekoľkotýždňovej kóme, čo vôbec nikto nepredpokladal, urobila Monika prvé samostatné kroky. Nasledovali dva roky tvrdého cvičenia a rôznych rehabilitácií. Pevné odhodlanie bojovať bolo jej hnacím motorom. Na prvom pobyte v ADELI sa postavila a začala skúšať prvé kroky bez opory francúzskych barlí. Išlo to! Za dva týždne rehabilitácie v ADELI dokázala úplne sama prejsť pomalým krokom 10 metrov. Každý deň robila neuveriteľné pokroky. Pravidelné rehabilitácie a Monikina pevná vôľa jej dopomohli k tomu, že sa z vozíčka definitívne postavila. Začala opäť pracovať. Ďalšie rehabilitácie jej život môžu ešte skvalitniť.

Kristián Kredátus

Kristiánko sa narodil v r. 2010 ako zdravý donosený chlapček. Pôrod však bol veľmi komplikovaný a chlapčeka museli oživovať. Bol prevezený na detské ARO. O dva týždne dostal veľmi ťažkú otravu krvi, zlyhali mu takmer všetky orgány, bol na dialýze, odumierala mu koža. Po mesiaci mu transplantovali kožu na oboch nôžkach a pravej rúčke. V dôsledku nekrózy mu bola amputovaná časť pravej dlane a časť ľavého chodidla. Dlho mu dávali minimálnu šancu na prežitie. Kristiánko je však veľký bojovník a tak v novembri 2010 konečne mohol ísť domov. Kým jeho rovesníci chodili na prechádzky do parku, on chodil na kontroly do nemocnice. Každý deň mu bolo potrebné preväzovať a ošetrovať transplantovanú kožu, aby nedostal infekciu. Užíval veľa liekov. Pravú nôžku nevie v členku dať hore a zrejme má v nej poškodený nerv. Nôžka sa začala deformovať. Rodičia s Kristiánkom začali chodiť za ortopédom do Viedne. Ten mu nôžku dlahoval špeciálnou sadrou vhodnou aj na transplantovanú kožu. Stále však na nej musí nosiť dlahu, aby sa mu achilovka neskracovala. Operáciu si rodičia z finančných dôvodov nemohli dovoliť. Kvôli jazvám sa Kristiánkovi skracujú šľachy, tuhnú svaly a obmedzuje mu to rast kostí. Súrne potrebuje rehabilitáciu, aby sa čím skôr začal hýbať, dostal sa na kolienka a aby mu jazvy povolili a nebránili v raste. Rehabilitácia v ADELI je pre neho jednoducho šancou na splnenie sna – prvého samostatného krôčika.