Predčasniatko, ktoré potrebuje pomoc

Emmka sa narodila príliš skoro – v 25. týždni s váhou len 480 gramov. Lekári jej nedávali skoro žiadne šance na život. Krátko po narodení dostala krvácanie do hlavičky, avšak na zákrok si vtedy netrúfal ani neurochirurg. Po pár dňoch sa rozhodol inak, hoci nám všetkým bolo jasné, že riziko je veľmi vysoké. Pripravovali sme sa doslova na najhoršie.

No stal sa zázrak. To malé dievčatko zabojovalo, pretože chcelo veľmi žiť. Opuch pomaly zmizol, avšak ani zďaleka sme nemali vyhraté. Emmka dostala otravu krvi, takže jej museli dávať niekoľkokrát transfúziu. Na opakovaný zápal užívala silné antibiotiká. Nedýchala sama a dodnes je na kyslíku, pretože stále nemá úplne vyvinuté pľúca. Aby časom videla, absolvovala ako dvojmesačná operáciu očí. Chodila som za ňou denne 100 kilometrov, bojovali sme spolu. A bojujeme dodnes.

Celých päť mesiacov bola v nemocnici. Odchádzali sme z nej síce na kyslíku, ale mierili sme konečne DOMOV.

Teraz musíme chodiť na každé vyšetrenie sanitkou, no dlhé cestovanie je pre Emmku náročné. Inú možnosť však nemáme, pretože u nás, bohužiaľ, špecialisti na predčasniatka nie sú. Nedávno dcérke schválili ŤZP preukaz s 90 percentami invalidity. Nenamerali jej sluch, zrejme tam bude postihnutie. Taktiež nedvíha stále hlavičku, aj keď už by mala. Cvičíme preto Vojtovu metódu, chodíme na rehabilitácie, no stále to nestačí. Ako matka samoživiteľka to mám finančne náročné a z rodičovského príspevku 412 eur by som toto všetko asi ťažko zvládla utiahnuť. Našťastie, mám veľkú podporu rodiny.

Zo štátu nemáme nárok na žiadny príspevok – poskytuje sa až po dovŕšení šiestich či siedmych rokov. Emmka bude mať v lete rok a cvičiť s ňou je potrebné teraz, nie o šesť rokov.

Uvedomujem si, v akej ťažkej dobe teraz žijeme. Preto budeme vďačné za každú i malinkú pomoc. Ako matka urobím pre ňu maximum a na tie nohy ju postavím. Zabojovala ona, zabojujem aj ja. Spolu to dáme.

Ďakujeme vám vopred.