Vyriešme to spolu

Pre pedagogických asistentov je kľúčová spolupráca a pocit, že na to nie sú sami

Viera Máša Orogváni začínala ako pedagogická asistentka. Už päť rokov pôsobí v rámci Nadácie pre deti Slovenska aj ako lektorka a konzultantka Školy inkluzionistov, kde sa zameriava na vzdelávanie celého školského podporného tímu. Pedagogickým asistentom sa prihovorila v rámci októbrového podujatia „Vyriešme to spolu“ v piešťanskom HENDI CENTRE, ktoré zorganizovala Asociácia pomoci postihnutým (APPA).

Slovo inklúzia sa používa v našej spoločnosti pomerne často. Čo v skutočnosti naozaj znamená?
Inklúzia počíta s tým, že príde akékoľvek dieťa a každé jedno z nich by malo zažiť určitú formu úspechu. Musíme si uvedomiť, že neexistuje nič ako norma alebo bežný žiak. Inklúzia hovorí o rozmanitosti a ľudskej pestrosti.

Akým spôsobom ju vieme dosiahnuť na našich školách?
Nosnou je spolupráca medzi učiteľom a pedagogickým asistentom pri deťoch, ktoré majú špecifické poruchy učenia alebo iné obmedzenia. Mojou srdcovou záležitosťou sú v tomto smere práve pedagogickí asistenti, ktorých sa snažím podporiť, vypočuť si ich a tiež im pomôcť sa zaradiť. Stále totiž mnohí z nich nevedia, čo je skutočným obsahom ich práce, čo môžu a čo už nie. Každý z nich má iné vedomosti o svojich právach a povinnostiach, pričom zamestnanci na školách neraz túto realitu ohýbajú.

V akom zmysle?
Asistent a učiteľ sú dvaja dospelí ľudia v triede. Častá predstava je, že problematické deti má na starosti asistent a učiteľ sa venuje zvyšku triedy. Ale malo by to fungovať tak, že asistent sa venuje deťom, ktorým to ide, takže učiteľ má viac priestoru venovať sa žiakom, ktorí to potrebujú.

Vidíte v tomto smere posun za posledných päť rokov?
Minimálne na prvom stupni základných škôl sa to lepší, čo mi potvrdzujú samotní pedagogickí asistenti. Vyžiadalo si to nejaký čas, aby sa veci nastavili a doslova rozpohybovali. Ešte vidím veľkú výzvu na druhom stupni, kde to ide o niečo pomalšie. Čiastočne je to spôsobené aj tým, že sa tam striedajú učitelia a spolupráca sa musí nastaviť s každým z nich. V rámci Nadácie pre deti Slovenska sme začali pracovať so škôlkarmi, čo je doslova nepopísaná tabuľa. Ale progres určite na našich školách je a vidím aj zo strany asistentov, že sa chcú vzdelávať a posúvať sa, čo ma veľmi teší.

V októbri ste boli aj jednou zo „spíkeriek“ v rámci podujatia „Vyriešme to spolu“, ktoré zorganizovala APPA práve pre pedagogických asistentov. V čom vy vidíte zmysel takýchto podujatí?
Sú dôležitou platformou pre to, aby si pedagogickí asistenti povedali, ako sa vo svojej profesii cítia, pretože zdieľanie má obrovský význam. Zároveň by som privítala, keby v budúcnosti prichádzali na takéto podujatia aj spoločne s učiteľmi. Mohli by sme napríklad simulovať rôzne modelové situácie a oni by už vedeli, ako si to ďalej nastaviť. Pretože my si tu síce môžeme povedať, čo by bolo správne, ale pokiaľ sa vrátia späť do škôl a tam narazia na odpor, tak sa to míňa účinku.

S akou odozvou zo strany pedagogických asistentov ste sa stretli v HENDI CENTRE?
Bolo veľmi veľa otázok, dokonca mi povedali, že chcú pokračovať ďalej bez prestávky. Snažila som sa v rámci svojej prednášky vychádzať z mojej praxe, ukázať im pozitívne príklady, a to aj za pomoci videí z Českej republiky, kde majú pedagogických asistentov dobre zariadených, takže je z čoho čerpať a čím sa inšpirovať. Vnímam však, že všetko podstatné sa nedá zmestiť ani do troch hodín, pretože každý z publika má svoj problém či svoj príbeh. Keby sme ich chceli podrobnejšie rozobrať, tak na to potrebujeme celý deň. Zároveň je dobrou správou, že naši pedagogickí asistenti sú nastavení na progres a že chcú na sebe pracovať.

Čo by ste im odkázali, aby ste ich v tejto snahe podporili?
Základ je, aby sa oslobodili. Každý jeden z nich hovorí, že má také či onaké dieťa. Pritom ho nemajú oni, nie je to len ich zodpovednosť, ale celej školy. Viem zo svojej vlastnej skúsenosti, aké je toto bremeno ťažké. Predstava, že ja som tá, čo má posúvať ďalej dieťa s rôznymi obmedzeniami alebo znevýhodneniami, a následná frustrácia, keď sa to deje bez podpory, že som na to sama. Pedagogickí asistenti sú pritom len jednou zložkou v školskom reťazci a tieto deti patria každému – od školníka, učiteľov až po upratovačku. A práve to by si mali uvedomiť. Niekedy preto musia zmeniť aj miesto, tak ako ja, aby toto myslenie presadili na školách.

Čo by ste chceli, aby sa v budúcnosti v tejto sfére zmenilo?
Bola by som rada, keby som už od učiteľov nepočula, že sú pripravení na normu, na bežných žiakov. Keď totiž takíto učitelia prídu do triedy, sú prekvapení, aké je jej skutočné zloženie. Následne sa to snažia prekryť práve pedagogickými asistentmi, z čoho mi je smutno. Chýba mi väčšia otvorenosť, taký ľudský faktor, ktorý sa nám ale nepodarí docieliť žiadnymi plánmi alebo zmenou legislatívy, pokiaľ samotný učiteľ tomu nie je naklonený. Práve to by som chcela, aby sa v budúcnosti zmenilo.