Michal Kiripolský

Michal je naše jediné dieťa. Dnes už dospelák. Starosti, radosti, sny – všetko, čo patrí k tomuto veku.

Devätnásť rokov. Maturita. Prvá práca. Prvé auto. Sen asi každého chalana. Pre nás sa však tento sen v priebehu niekoľkých sekúnd zmenil na nočnú moru.

Predtým ako predal svoje staršie auto, rozhodol sa na ňom ešte raz previezť. Havaroval. Podľa svedka nehody sa auto otočilo trikrát. Našťastie v ňom sedel sám. A našťastie tam bol človek, ktorý nehodu videl, okamžite mu poskytol prvú pomoc a privolal záchranárov.

Auto zostalo na streche. Michal ležal niekoľko metrov od neho. Nereagoval, ale dýchal.

Leteckí záchranári ho previezli do nemocnice. Nemal zlomený ani malíček, žiadne výrazné viditeľné poranenia. O to desivejšie bolo to, čo nebolo vidieť. Po operácii sleziny a vyšetrení magnetickou rezonanciou prišla diagnóza, ktorá nám obrátila život naruby – difúzne axonálne poškodenie mozgu.

Pri tomto poranení sa poškodia jemné nervové spojenia v mozgu. Navonok nemusí byť nič viditeľné, následky však môžu byť fatálne.

Starostlivosť na ARO bola neskutočná. Náš strach nekonečný.

Prognózy neboli priaznivé. Hovorilo sa o bdelej kóme. O tom, že možno nebude rozprávať. Že pravdepodobne nebude chodiť.

A potom sa začali diať malé veľké veci. Michal sa prebral.

Po dlhej tracheostómii sa musel prakticky nanovo učiť rozprávať. Ale dal to. S chôdzou to malo byť podobné. Ja ako mama som však bola presvedčená, že raz chodiť bude. Neviem, či to bola viera, tvrdohlavosť alebo jednoducho odmietnutie zmieriť sa s definitívnymi prognózami.

Počas mesiacov liečby sme sa stretli s obrovskou profesionalitou, ľudskosťou a ochotou. Ale aj so situáciami, ktoré boli presným opakom. Zo mňa sa postupne stala, ako s obľubou hovorím, obrnená, patrične drzá žena, ktorá sa naučila ozvať a pýtať sa, keď to bolo potrebné. Vedela som, že v tej chvíli musí za Michala bojovať niekto iný.

Po rehabilitačnej liečbe v Kováčovej Michal začal chodiť. To, čo ešte pár mesiacov predtým vyzeralo takmer nemožné, sa stalo realitou. Dali sme to vďaka Michalovej obrovskej vôli, podpore rodiny, môjho manžela, zamestnávateľov, zdravotníkov, rehabilitačných pracovníkov a ľudí, ktorí nám v správnej chvíli podali pomocnú ruku.

V istom zmysle sa nám Michal narodil druhýkrát.

Znovu sme riešili kŕmenie, hygienu, prvé slová, prvé kroky. Veci, ktoré rodič s dieťaťom prirodzene absolvuje počas prvých rokov života, sme s dospelým synom prežívali opäť. Tentoraz s vedomím, že vôbec nemuseli prísť.

Dnes je pred nami stále dlhá cesta. Následky úrazu nezmizli a niektoré obmedzenia možno zostanú natrvalo. Nájsť vhodnú prácu nebude jednoduché. Michal potrebuje prostredie, ktoré dokáže rešpektovať jeho tempo, schopnosti a limity.

Človek po vážnom úraze nechce zostať navždy pacientom. Chce byť znovu synom, kamarátom, kolegom, partnerom. Chce byť užitočný, rozhodovať o sebe a mať svoje miesto v bežnom živote.

Nevzdať sa neznamená zatvárať oči pred realitou. Znamená to prijať ju a každý deň skúšať, kam sa dá posunúť jej hranica. Bolo by veľmi jednoduché povedať: už stačilo. My sme sa rozhodli pokračovať.