Keď čítame deťom, nie je to len spojenie s príbehom, ale aj medzi nami.

Marec je už tradične mesiacom knihy – mesiacom príbehov, ktoré nás dokážu preniesť do iných svetov, rozosmiať aj povzbudiť. Pri tejto príležitosti sme sa stretli s Petrom Michalíkom, zakladateľom slovenského vydavateľstva Monokel, ktorý popri práci s knihami rád podporuje aj zmysluplné projekty. Rozhovor vznikol v príjemnom prostredí kaviarne kultúrno-kreatívneho centra Arta v Piešťanoch, kde vydavateľstvo sídli.

Hovorili sme o začiatkoch a smerovaní vydavateľstva, o hravosti, o tom, prečo príbehy dokážu spájať rodičov s deťmi, ale aj o tom, prečo sa knihy nemusia báť digitálnej doby.

Pre rodiny, ktoré vychovávajú dieťa so zdravotným znevýhodnením, môže mať spoločný čas s knihou ešte hlbší rozmer. Nie je to len čítanie pred spaním, ale chvíľa pokoja a bezpečný priestor, kde sa dá aspoň na moment zabudnúť na diagnózy či vyšetrenia.

Aj preto nás teší, že vydavateľstvo Monokel sa opäť rozhodlo darovať svoje knižné tituly rodinám z Asociácie pomoci APPA.

Na vašej webovej stránke som si o vás prečítala, že veríte v silu príbehu, ktorý nás robí vnímavejšími a chápavejšími. Myslíte si, že literatúra môže deti prirodzene viesť k väčšej empatii?

Príbehy túto silu nepochybne majú. Je to fantastický spôsob, ako si vyskúšať alebo prežiť časť života niekoho iného.

Pri čítaní kníh istým spôsobom žijeme životy iných ľudí. Vďaka tomu sa dokážeme lepšie vcítiť do situácií, ktoré bežne nezažívame, a učíme sa z nich. Príbeh nás často naučí viac ako vedecká práca o tej istej téme – alebo aspoň dokáže s danou témou efektívnejšie zoznámiť širšiu skupinu ľudí.

Už niekoľko rokov vás vnímame ako človeka, ktorému je blízka pomoc slabším. Vaše knihy sa vďaka ochote podporovať dobročinné projekty dostávajú do rodín, ktoré by si ich inak nemohli dovoliť. Aký je Váš celkový postoj k dobročinnosti a pomoci slabším?

Myslím si, že každý z nás, kto robí svoju prácu s presvedčením, že chce niečo zlepšiť, to robí na svojom fronte. Mojím frontom je práca s príbehom – snaha čo najlepšie ho uchopiť a spracovať do podoby textu a obrazu v papierovej knihe tak, aby mohol pomáhať ďalej.

Zároveň vnímam, že je veľa ľudí, ktorých oblasť pomoci je iná. A keď sa naskytne možnosť spolupráce, veľmi rád ju podporím.

Má šéf vydavateľstva ešte čas čítať?

Mám čas na čítanie, ale len preto, že si ho prísne strážim. Našťastie ho môžem bez výčitiek vnímať ako súčasť mojej práce. Čítam teda aj v práci a trošku času si nájdem aj mimo nej.

Čo aktuálne čítate?

Momentálne čítam hlavne „ušami“. Pripravujem kurz o storytellingu – o umení, resp. remesle vytvárania príbehov – takže veľa čítam a počúvam knihy, ktoré sa tejto téme venujú. 

Zároveň teraz veľa čítam so svojím ani nie dvojročným synom. Väčšinou sú to knižky o vlakoch – Encyklopédia lokomotív a vlakov či knihy o svetových metrách alebo električkách. Sú to v podstate odborné alebo popularizačné knižky, ale práve to uňho funguje oveľa lepšie ako detské knihy o vlaku. Fascinujú ho fotografie a veľké, ťažké knihy, ktoré ani poriadne neunesie.

Je to pre mňa úžasná skúsenosť. Prvýkrát na vlastnej koži „testujem“ knihy pre deti, ktoré vydávam už niekoľko rokov. Snažím sa všímať si najjemnejšie interakcie medzi mnou, synom a knihou, aby som si z toho zobral čo najlepšiu skúsenosť aj pre mňa ako vydavateľa.

Prečo ste sa rozhodli pomenovať svoje vydavateľstvo práve Monokel?

Od začiatku som vedel, že chcem robiť tituly so silnou vizuálnou stránkou a chcel som to vyjadriť aj v názve. Monokel je pomôcka spätá so zrakom, s očami, a je to pekný objekt.

Zároveň symbolicky odkazuje k obdobiu medzivojnovej avantgardy, ktorá je pre mňa veľmi inšpiratívna. Je to éra hľadania nového jazyka – vizuálneho aj naratívneho – éra zvedavosti, objavovania a hľadania miesta moderného človeka vo svete, ktorému začínajú dominovať technológie a masová výroba. Názov je teda spojený so zrakom a videním, ale je aj jemným žmurknutím smerom k tejto ére.

Keď ste v roku 2018 vydavateľstvo zakladali, s akou víziou ste do toho išli?

Keď som vydavateľstvo pred ôsmimi rokmi zakladal, bol to skôr cit a intuícia, ktorá sa postupne oťukávala v praxi. Niekde niečo vyšlo, niekde nie. Napokon z toho vzišlo čosi, čo by som dnes už vedel nazvať víziou – niečím uchopiteľným a sformulovateľným do slov. Vtedy to však ešte tak nebolo.

Veľmi pomohla skúsenosť z festivalu BRaKu (pozn. red.: Bratislavský knižný festival BRaK, ktorého bol Peter Michalík zakladateľom a programovým riaditeľom). Bol to festival vydavateľov, o ktorých sme mali pocit, že bytostne žijú svojím povolaním. 

Pozývali sme vydavateľstvá, rozprávali sa s nimi a videli sme, aké krásne veci robia. Z tejto inšpirácie sa neskôr zrodilo aj vydavateľstvo Monokel.

Spomeniete si na prvý titul vydaný pod hlavičkou Monokla?

Úplne prvou knižkou bol komiksový životopis Nicka Cavea. Bol to preklad z nemčiny. 

Za prvú „skutočnú“ knihu však považujem až titul Bratislava – čarovná metropola. Bola to prvá kniha, ktorú sme sami vymysleli. Od nápadu až po realizáciu vznikla už pod hlavičkou vydavateľstva Monokel.

Je jednoduchšie knižku preložiť a vydať – aspoň z procesného hľadiska pre vydavateľa. Ale oveľa zaujímavejšie a povedal by som až vzrušujúcejšie je knihu od začiatku vymýšľať.

Keď sa vám dostane do rúk nový rukopis, podľa čoho cítite, že „patrí do Monokelu“ a má zmysel priniesť ho slovenským čitateľom?

Vydavateľská práca je o spojení rozumu a srdca. Nemôže chýbať ani jedno z toho. Čisto rozumovo sa vydavateľ môže nechať viesť úspechom titulu v zahraničí alebo tým, aká téma práve rezonuje. Je to legitímny spôsob, ale ja som si ho nezvolil.

Pre mňa je zaujímavý priestor, kde sa tieto stránky spájajú. Je v tom aj kus citu – vyberať tituly, ktoré ladia s tým, čo chceme u čitateľov rozvíjať.

Je téma alebo príbeh, ktorý by ste si raz veľmi želali vydať?

Viem si predstaviť v podstate akúkoľvek tému. Dnes je úplne bežné, že aj veľmi ťažké témy sa spracúvajú v ilustrovaných knižkách určených pre deti.

Je ale jedna téma, ktorej sa vo vydavateľstve Monokel snažím venovať dlhodobo, a to je rozvíjanie hravosti. Hravosť vnímam ako kľúčový element, ktorý prirodzene existuje najmä u najmladších detí.

Za všetkým, čo vo vydavateľstve robíme, je snaha túto prirodzenú hravosť podporovať a nanovo ju otvárať aj v nás dospelých. Je to prístup k životu, ktorý sa prejavuje v každodenných situáciách – s ktorým je všetko o niečo lepšie.

Mnohí čitatelia vnímajú komiks ako jednoduchšiu formu literatúry. Vy však ukazujete, že môže niesť silné príbehy. Vnímate obraz ako bránu do sveta čítania – najmä pre deti, ktorým robí text ťažkosti?

Pre mnohých mladých čitateľov je komiks vstupnou bránou do sveta čítania. Predstavuje menej bariérový vstup, ako hrubá textová kniha, ktorá ich môže vyľakať.

Ale toto nie je hlavný dôvod, prečo sme sa do komiksu pustili. Už v BRaK-u sme vedeli, že chceme na trh priniesť kľúčové diela, ako je Maus od Arta Spiegelmana. Je to asi najikonickejší komiks 20. storočia. Ukázal, že toto médium dokáže odkomunikovať aj úplne zásadné a ťažké témy. 

Maus je komiks o holokauste, v ktorom vystupujú mačky a myši. Je to metafora jedného z najtragickejších období ľudstva.

V krajinách ako Francúzsko, Belgicko či Japonsko je komiks bežným spôsobom komunikovania rôznych tém. Je to tam niečo rovnako bežné, ako je u nás beletria. Na Slovensku sme túto tradíciu museli trochu zobudiť.

Spraviť dobrý komiks pritom vôbec nie je jednoduché. Je to veľmi špecifické médium – čosi iné ako knižná ilustrácia. Nie je to len text, ku ktorému niekto nakreslí obrázky, ale organické spojenie oboch. Text a obraz komunikujú čitateľovi príbeh, ale zároveň komunikujú aj medzi sebou a navzájom sa dopĺňajú. Text povie to, čo nedokáže obraz – a naopak.

Žijeme v čase obrazoviek a rýchlej zábavy. Čím môže dnes kniha osloviť dieťa viac než mobil?

Možno je to tým, že sa v tejto oblasti pohybujem už niekoľko rokov, ale mám pocit, že kniha si nemusí prácne vydobýjať miesto v digitálnom svete. Je tu s nami stáročia a stále je veľmi živým a sebavedomým médiom. Dokonca ešte donedávna platilo, že papierových kníh pribúda a čitatelia ich stále vyhľadávajú. Ja ju vnímam ako veľmi súčasný a moderný nástroj pre dnešného človeka.

Nič proti technológiám – v mnohých veciach nám pomáhajú. Dôležité je však vedieť rozlíšiť, kedy nám slúžia a kedy sa my stávame ich väzňami. Dnes už vieme, že obrazovky nás nerobia šťastnejšími.

Deti si prirodzene vyberú digitálny svet, pretože je lákavý a nezriedka vedome vytváraný tak, aby vzbudzoval závislosť. O to dôležitejšie je vytvárať pozitívny návyk čítania. Keď čítame deťom, nevzniká len spojenie s príbehom, ale aj medzi nami – cez hlas, dotyk a spoločný čas. Takýto základ môže neskôr pomôcť odolávať digitálnym pokušeniam.

Technológie nikam nezmiznú, musíme sa s nimi naučiť žiť. Analógový, bezprostredný svet je však stále prvoradý. A mimochodom, aj o tom je hravosť – o schopnosti byť prítomný tu a teraz.

Ak by ste mali vybrať jednu knihu z vášho vydavateľstva pre dieťa, ktoré si zatiaľ nenašlo cestu k čítaniu, ktorú by ste zvolili – a prečo práve tú?

Určite by som sa odrazil od témy, ktorá dieťa zaujíma. 

U nás doma dobre funguje knižka Beno. Je o dievčatku, ktoré si predstavuje svojho vysnívaného psíka. Má málo textu a lákavé ilustrácie.

Pri výbere je dôležité dbať aj na to, aby bola kniha primeraná veku dieťaťa. Často začíname čítať malým deťom rozprávky, lebo máme silnú tradíciu naratívneho rozprávania. Ale tie bývajú často dlhé a plné archaických slov a odťažitých tém. Dvoj- alebo trojročnému dieťaťu je lepšie dať do ruky knihu, ktorá má na jednej strane jednu vetu alebo je postavená na nejakej interakcii – napríklad hľadaní zvieratiek či ľudí. Práve takto sa vzťah ku knihám vytvára.

V rodinách, kde sa denne riešia zdravotné výzvy, býva veľa napätia aj únavy. Veríte, že príbehy môžu priniesť úľavu či nádej?

Chcem veriť, že knižky pomáhajú aj v týchto nesmierne náročných situáciách. S touto motiváciou a predstavou knihy vo vydavateľstve robíme. 

Nemôžem to však tvrdiť z pozície niekoho, kto by to mal takto zažité v praxi. Nechcem používať slová, ktoré mi možno neprináležia – to je otázka skôr na tie rodiny. Mojou úlohou je urobiť čo najlepšiu prácu, aby naše knihy k takémuto spojeniu vedeli prispieť.

Aké sú vaše najbližšie plány a sny pre Monokel? Je niečo, na čo sa môžu čitatelia v najbližšom období tešiť?

Mojím veľkým plánom je trošku vystúpiť z oblasti kníh a preniesť rozvíjanie hravosti cez storytelling do iného média, ktoré je svojou povahou interaktívnejšie. Veľmi by som chcel vstúpiť do sveta spoločenských a kartových hier. Láka ma práve ten priestor medzi doskovými, kartovými hrami a knihami.

Je to nesmierne zaujímavý a pomerne neobývaný priestor. Existujú knihy, ktoré vedia byť hrami, a hry, ktoré vedia byť príbehmi. To je oblasť, do ktorej sa teraz ponáram viac, a verím, že z toho čoskoro vznikne niečo nové.

Vydavateľstvu Monokel želáme, aby ich tituly aj naďalej zostali pre deti aj dospelých miestom rozvoja hravosti a fantázie. Veríme, že plány na nové formy interaktívneho storytellingu sa čoskoro premenia na realitu a prinesú radosť, tvorivosť a nové zážitky všetkým generáciám.

Ďakujeme Petrovi Michalíkovi za rozhovor a ochotu podporovať rodiny z Asociácie pomoci APPA. Vážime si, že knihy z vydavateľstva Monokel si nachádzajú cestu aj tam, kde by si ich rodiny inak nemohli dovoliť. 

© 2009 - 2026 APPA / Všetky práva vyhradené / design & development by eduardjanosik.com