Martin Prokeš

Volám sa Martin a mám 30 rokov. Môj predčasný príchod na svet sprevádzali komplikácie, po ktorých mi zostali následky. Moja diagnóza znie detská mozgová obrna – forma spastická kvadruparéza, ktorú sprevádzajú osteoporóza, artróza a strabizmus.

Na moju diagnózu sa prišlo až v čase, keď som mal 18 mesiacov. Vtedy sa začal kolotoč rehabilitácií a cvičenie Vojtovej metódy. Absolvoval som sedem operácií, začal som plávať, navštevovať hipoterapiu aj liečebne kúpele Čilistov, Kováčová, Piešťany. A stále pokračujem, aby som mohol napredovať, a to vďaka mojej rodine, ktorá stála vždy pri mne, a hlavne mamine, ktorá sa o mňa sama starala. Okrem toho, že rodič, je to aj môj učiteľ, tréner, šofér, psychológ a kamarát.

Navštevoval som základnú školu v mieste svojho bydliska, po ktorej nasledovala Stredná škola agrotechnická v Topoľčanoch, na ktorej mi umožnili všetko, čo mohli, aby som doštudoval a úspešne zmaturoval.
Vo svojom voľnom čase sa venujem bicyklovaniu, cvičeniu a najnovšie aj paraveslovaniu. Tento šport je určený práve pre telesne znevýhodnených. Vesluje sa na skifoch s pevným sedením, pričom sa používa horná časť tela.

A prečo som sa rozhodol napísať môj príbeh?

Vlastním mechanický vozík a mojím najväčším prianím je elektrický pohon, ktorý mi pomôže skvalitniť život a pri pohybe poskytne určitú nezávislosť. Tento pohon bude mať pre mňa rovnaký význam, ako vodičský preukaz pre zdravého človeka – dá mi voľnosť. Budem môcť ísť sám, kam budem potrebovať, napríklad na tréning, k lekárom, do obchodu alebo na stretnutia s priateľmi.
Žiaľ, tento pohon je pre nás finančne náročný a bez pomoci si ho nedokážeme zakúpiť. Našu domácnosť tvoríme dvaja: ja s invalidným dôchodkom a mamina s opatrovateľským príspevkom.

Na záver by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorí ste sa rozhodli pomáhať druhým.

Martin