Otec troch detí potrebuje rehabilitovať

Otec troch krásnych detí, úžasný manžel, skvelý kamarát. Až kým sme sa nevybrali splniť mu dávny sen. Písal sa 5. máj 2022. Ja som bola pár dní po operácii oka, ešte sme zvažovali, či vôbec pôjdeme. Ale on po tej motorke veľmi túžil a ja zas po tom, aby bol šťastný. Tak sme išli.

Krásna zelená motorka od milého majiteľa bola podľa jeho predstáv, takže sme sa rozhodli, že ju berieme. S úsmevom na tvári sme sa vybrali domov, on na nej, ja pred ním v aute. Cesta bola dlhá, išli sme v kolóne rýchlosťou 70 km/hod., veď sme cestu ani nepoznali, načo by sme sa náhlili. Až kým nás nepredbehol mladý vodič, ktorý vybrzdil celú kolónu a ušiel z miesta činu. My, čo sme boli na autách, sme to zvládli, ON nie.

Sekunda, ktorá zmenila naše životy. Fráza, ktorá zrazu bola pravdivá a ktorá sa mi dennodenne pripomína pri pohľade na môjho manžela. Sanitka, vrtuľník, prevoz do Banskej Bystrice. Hodiny, kedy som ani nevedela, či vôbec prežil. Po príchode do nemocnice krutá realita od lekárov – krvácanie do mozgu nezávisle od nárazu, opuch mozgu, umelý spánok. A následne to, na čo by som si ani v najhoršom sne nepomyslela – kóma. Každý deň som pri ňom trávila maximum, čo sa dalo. Rozprávala som sa s ním, hovorila som mu, čo sa s nami deje, ako sa majú deti, z mobilu som mu prehrávala ich nahrávky. Boli to dlhé tri týždne, kým sa prebral z kómy, z ktorej podľa lekárov nemal šancu sa zobudiť.

Začal komunikovať okom, neskôr sa mu už hýbala aj ruka a noha. Vedel mi zamávať, keď som odchádzala. Začalo sa s rehabilitáciou, pekne napredoval, potom prišla uroinfekcia, horúčky a pokroky zaostali. Z izby JIS bol preložený na štandardnú izbu, kde už bola starostlivosť menej intenzívna a jeho reakcie poslabšie.

Z nemocnice sa môj manžel dostal domov v auguste. Týždne ležal imobilný v plienkach so sondou v bruchu a bez schopnosti rozprávať. Jeho vedomie bolo čoraz slabšie, na rehabilitácie ho v takomto stave nikde prijať nechceli. Svetielkom nádeje boli dobrí ľudia, ktorí nám prispeli vo verejnej zbierke.

Aktuálne máme za sebou niekoľko rehabilitácií. Posledný pobyt v NRC v Kováčovej nezvládol a odvtedy je doma. Pomáha mi s ním môj 70-ročný otec. Ja som o robotu, našťastie, neprišla, takže môj príjem zabezpečuje chod rodiny. Rehabilitácie sú finančne veľmi náročné rehabilitácie, bez nich však manžel nemá šancu na zlepšenie. Momentálne chodí pravidelne cvičiť do piešťanského HENDICENTRA. Rozdiel v držaní tela bol viditeľný už po prvom týždni, ktorý sme tam strávili.

Vopred vám ďakujem za vašu pomoc, ktorú si celá naša rodina veľmi váži. Potrebujeme nášho tatina a veríme, že aj vďaka vám sa nám raz opäť vráti.